Ako sa chodí von s dvojčatami

Autor: Andrea Hoštáková | 30.9.2019 o 9:09 | Karma článku: 2,29 | Prečítané:  869x

Ísť von s dvojčatami a kočíkom nie je vôbec jednoduché. V zime je to ešte horšie, nepodarilo sa mi prekonať rekord v chystaní sa von v čase trvania trištvrte až hodina. Nech som robila čokoľvek, bol to vždy iný adrenalín.

Na konci toho všetkého som bola spotená ako myš a unaháňaná... mnohí to určite poznáte. Takže tu je článok o tom, ako prebiehalo u nás chystanie sa von – v zime.

Ako robí väčšina mamičiek, tradične poobede sa ide von na prechádzku, nech sa detičky prevetrajú a nadýchajú čerstvého mestského vzduchu. Kočík máme s vaničkami vedľa seba a keďže bývame v paneláku a na poschodie sa s ním nedostanem, pretože mi nevojde do výťahu, je dole v pivnici. Do pivnice musíme ísť dole schodmi. Pivnica je maličká, latková, zmestí sa tam akurát kočík a pár políc. Dvere boli také úzke, že by sa kočík do nich nevošiel, keby ich muž neprerobil a nerozšíril. To robil týždeň po častiach, keďže chodil do práce, kým som ja bola s malými v pôrodnici. Takže dvere dal také široké, aby sa kočík do nich presne vošiel.

Pred každou prechádzkou musím chlapcov najskôr nakŕmiť, aby vydržali a neboli hladní. Keďže dojčím, najskôr nakŕmim jedného, asi 15 minút (a to za výdatnej „vreštiacej podpory“ toho druhého), potom rýchlo druhého približne rovnaký čas – to už máme pol hodinu za sebou.

Ja sa ešte rýchlo oblečiem – len základné spodné oblečenie, aby som sa pri tom obliekaní moc neupotila, a na rade sú chlapci. Najskôr jedného prebaliť, keďže je pokakaný, bude to trvať trochu dlhšie. Rýchlo dám čistú plienku, oblečiem body s dlhým rukávom, na to pančuchy, svetrík, nohavice. Overal ešte nejdem dávať, lebo kým by som obliekla druhého, prvý by sa spotil, alebo by mi začal vrešťať, hoci vrešťať bude aj tak. Ešte pred obliekaním si pripravím do chodby autosedačky – vajíčka. Tam odložím prvého oblečeného a prebaleného, prebalím a oblečiem druhého. Ubehla už minimálne štvrťhodina. Druhého nasáčkujem už aj do overalu, pripútam do vajíčka, zoberiem prvého a tiež nasáčkujem, samozrejme, už s vreskotom, do overalu. Nepáči sa to ani jednému, čo mi dávajú aj patrične najavo. Len čo mi začnú vrešťať, snažím sa čo najviac ponáhľať, ale moc mi to nejde. Ešte musím druhého pripútať do sedačky, ale ten sa mi vzpiera, takže to nie je také jednoduché. Konečne sa mi podarí zapnúť ho, už teraz som spotená ako myš. Ešte som zabudla nakrémovať tváričku, tak rýchlo beriem krém a natieram, pravdaže si chytajú tvár, nepáči sa im to, dokončím prácu a nasadím čiapky. Zasa vreskot a rev. No čo už, musím sa ponáhľať, vonku sa hádam upokoja. Rýchlo sa doobliekam, obúvam, dávam bundu, beriem kľúče a vynášam ich oboch na vonkajšiu chodbu pred byt. Len cítim nejaký čudný zápach. Ach bože, nie, niektorý sa pokakal! Tak zisťujem čuchom, ktorý to je. No, už som zistila. Tak nechávam jedného na chodbe a druhého beriem rýchlo dovnútra. Vyzliekam overal, nohavice, pančuchy, odopínam body, rýchlo plienku... bože, aj body si zašpinil. Tak poutieram, dám plienku, rýchlo vyzlečiem sveter, body, oblečiem čisté body, na to sveter, pančuchy, nohavice, znova overal a rýchlo do autosedačky. Prvý bol už pokakaný, tak už hádam ďalšia nehoda uňho najbližšie nehrozí. Ja sa obujem, pre istotou ešte skontrolujem, či mám kľúče, zamknem dvere, zoberiem tašku do kočíka a deky. Keďže bývame na medziposchodí, oboch vytrepem hore k výťahu.

Už sú dosť ťažkí, takže ruky mám vyťahané ako opica. Zasa rev, idem pre tašku a deky, privolám výťah a všetko pchám do výťahu. Vezieme sa dole. Konečne! Ale tortúra sa ešte neskončila. Už aj tak mi je dosť teplo, čo sa naháňam. Všetko vynášam von z výťahu, chlapcov ukladám na zem, otváram dvere a nechám ich otvorené. Chlapcov dám do prvej chodbičky, aby som mala miesto na kočík. Idem do pivnice pre kočík, otvorím dvere vedúce k pivniciam a potom našu. Vyťahujem kočík, musím sa s ním vytočiť, aby prešiel cez dvere. Podarilo sa to, ale nie bez toho, aby som zasa neoškrela dvere. Idem ku schodom a trepem sa s ním hore. Potom si odopnem jedného, natlačím do fusaka, zakryjem dekou, zapínam. Sú to také staršie fusaky, takže zipsy štrajkujú, kým ho zapnem, tak som spotená ako keby som práve odbehla kilometer, malý, samozrejme, reve, nepáči sa mu, že je tam natlačený. Beriem rýchlo druhého a robím to isté. Zips sa však zasekol, tak si zanadávam a začínajú ma už naozaj chytať nervy a zúfalstvo.

Kým ich takto natlačím do kočíka, ubehne aspoň štvrťhodina. Beriem vajíčka a nesiem do pivnice, zamknem pivnicu, hlavné dvere do pivničných priestorov a idem ku kočíku. Chlapci mrnčia a ja sa konečne trepem s kočíkom von. Už len jedny schody a môžeme ísť na prechádzku. Ešte zatvorím vchodové dvere, chlapci sa už upokojili a konečne si môžem nerušene vykračovať a vdychovať studený zimný vzduch, keďže o chvíľku obaja sladko zaspia. A ja už len dúfam, že budú spať a nezobudia sa na hlad, keďže od posledného kŕmenia prešla už aspoň hodina a pol.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič zverejnil údajnú komunikáciu Glváča s Kočnerom

Komunikácia mala prebehnúť v období roku 2014 až 2017.

Blog Jozefa Šáteka

Kto, ako a prečo zatajoval Gorilu

Kauza je koncentrovaným obrazom korupčného systému.


Už ste čítali?