Ako sa rodia dvojčatá (2. časť) – Keď už ide o život

Autor: Andrea Hoštáková | 10.7.2019 o 21:21 | Karma článku: 2,05 | Prečítané:  792x

Je fajn, keď sa preberiete po narkóze s vedomím, že konečne máte pôrod za sebou a že sa vám narodili zdravé deti. Ja som nevedela, či je všetko v poriadku a čo je s deťmi.

Dúfala som však, že všetko je tak ako má byť, hoci sa narodili predčasne v 34. týždni.

Problémy po pôrode

Po prebudení som volala hneď manželovi, že už to mám za sebou a nech príde pozrieť malých. Manžel prišiel, oznámil mi, že chlapci sú v poriadku, iba jeden má trochu problémy s dýchaním a že najbližšie dni budú rozhodujúce. Vnútorne som bola však pokojná, lebo som bola presvedčená, že všetko bude tak ako má byť a malí budú zdraví. Keďže som bola po operácii, nemohla som ich hneď po pôrode vidieť, bola som ich pozrieť nie prvý, ale až druhý deň po pôrode (pôrod sa nepovažuje za prvý deň, ale za nultý). Prečo? To sa dozviete, keď budete čítať ďalej.

Kto rodil cisárskym aj prirodzene, mi dá určite za pravdu, že pôrod prirodzený je oveľa lepší. Keby som si ešte niekedy mala sama vybrať, nikdy by som nešla rodiť cisárskym. Na pooperačke som nestrávila 2 – 3 dni ako ostatné mamičky, ale 6 dní pre komplikácie, ktoré som mala po cisárskom.

Keď som sa prebrala po cisárskom, uľavilo sa mi, že mám konečne pôrod za sebou. A hoci som vnímala, že ma všetko bolí, brala som to, že to asi tak má byť. Nemohla som tušiť, že sa so mnou niečo deje, presnejšie, že sa vnútri niečo deje. Sestričku som stále otravovala, že mám bolesti a že nech mi dá niečo od bolesti. Poobede som začala krvácať viac ako je normálne. Dokonca zo mňa šli zrazeniny, sestričky mi stále menili podložky a vložky a vyberali tie zrazeniny. Večer som už bola zoslabnutá z toľkej straty krvi, začali mi dávať transfúzie, potom som zvracala, zle sa mi začalo dýchať, tak mi museli dať kyslík, prišiel doktor... všetko sa to nejako rýchlo zvrtlo a mne bolo zrazu strašne zle, bola som veľmi slabá, už som ani nevnímala, čo sa okolo mňa deje, doktori tiež nevedeli, čo sa robí, volali aj urológa, lebo mali podozrenie na poškodený močový mechúr, čo nakoniec aj tak bolo, ale okrem toho mi vraj vnútri niečo prasklo, a to mi spôsobilo krvácanie do brušnej dutiny... Nikto mi nepovedal presne, čo sa vtedy stalo a vlastne to neviem presne doteraz.

Ako ma zachránili

Museli ma v noci znova operovať. Strašne som si želala, nech mi dajú už narkózu a nech sa zobudím a je mi dobre, ale hlavne som si vravela, nech sa mi nič nestane. V záznamoch som si potom prečítala, že večer mi už nemohli nahmatať ani pulz. Ja som už ani oči neotvárala, jednoducho som nevládala nič. Len som okolo seba počula: „... transfúziu, plazmu, aro, močový mechúr...“, potom prevoz na operačku, ešte som vnímala, keď ma preniesli na operačný stôl, a potom už neviem nič. Neviem, či som stratila vedomie, nepamätám si, ako ma uspávali, akoby tým položením na operačný stôl som sa už odovzdala svojmu osudu... robte si so mnou, čo chcete, nech sa deje čokoľvek. Len už, prosím, so mnou niečo robte...

Zobudila som sa až ráno s pocitom, ako mi je konečne dobre. Keby som toto nezažila, nikdy by som nevedela, aký človek môže byť zrazu slabý a nevládny a možno aj ako sa asi cíti na prahu života a... Bolo mi v tej chvíli jedno, čo so mnou urobia, len nech mi je už dobre. Potom som sa dozvedela, že som dostala 11 transfúzií krvi a ďalšie dve potom v iné dni, keď som už ležala znova v pooperačnej izbe. Celé oddelenie bolo v tú noc v pohotovosti a posledný deň na pooperačke mi sestrička dokonca povedala, nech radšej ani nechcem vedieť, čo sa vtedy dialo. A nezabudnem na vetu, ktorú mi ráno povedala sestrička, keď som sa po druhej operácii prebrala: „Tam hore vás musí mať niekto veľmi rád.“ Kukala som na ňu ako puk, neodvážila som sa ani na nič spýtať, nech to radšej neviem a bola som šťastná, že som to vôbec v zdraví prežila (čo som si však uvedomila až o pár dní neskôr a mala som veru problém to spracovať). Bolo mi v tej chvíli jedno, že zo mňa trčia vývody, ktoré mi odstránili až na piaty deň po operácii a deti som videla až po dvoch dňoch od pôrodu. Ale dvojčatám sa darilo dobre a ja som bola rada, že mi je lepšie a všetko dobre dopadlo. Asi to tak malo byť, dostala som ďalšiu šancu a uvedomujem si to každý deň. Najlepšie na tom bolo to, že konečne ma prestalo všetko svrbieť a pomaly som sa každý deň dostávala do normálu. Na šiesty deň ma preložili na pôrodnicu, tam to už bolo oveľa lepšie, aj keď som bola ešte slabá a točila sa mi často hlava. Ale transfúziu mi už nemuseli dať, dostávala som ešte injekcie a lieky, keďže som nemala v poriadku krvný obraz. Odsávala som si mlieko a nosila malým každé tri hodiny, v noci som si aspoň mohla pospať, keďže v izbe so mnou bola mamička tiež po cisárskom, ktorá dcérku nemohla mať pri sebe rovnako ako ja. Výhodou bolo len to, že sme v noci mohli spať a nevstávať k deťom, aj keď sme si museli odsávať mlieko.

V pôrodnici som strávila ďalšie štyri dni, už ma aj chceli pustiť, ale pooperačná rana mi z ničoho nič začala krvácať, takže mi to museli čistiť a preväzovať, lebo mi to dosť tieklo. Tešila som sa domov, ale kvôli tomu ma pustili až o ďalšie dva dni. Automaticky som bola prijatá na dolné poschodie na izbu pre sprevádzajúce matky. Tam som trávila celé dni. Večer ma manžel vozil domov a ráno som už na ôsmu bola v nemocnici. Chlapci od pôrodu strávili v nemocnici asi tri týždne, kým nám ich dali domov. To som si povedala, že nemocnicu už nechcem ani vidieť. Ale pravdaže, nemôžem nič povedať na sestričky a doktorov, ktorí sa tam o nás starali... A nebudem rozmýšľať nad tým, čo by bolo, keby... ale často teraz musím myslieť na známe: „... keď nejde o život, nejde o nič...“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič zverejnil údajnú komunikáciu Glváča s Kočnerom

Komunikácia mala prebehnúť v období roku 2014 až 2017.

Blog Jozefa Šáteka

Kto, ako a prečo zatajoval Gorilu

Kauza je koncentrovaným obrazom korupčného systému.


Už ste čítali?