Ako sa rodia dvojčatá (1. časť) – Prečo som si tehotenstvo vôbec neužila

Autor: Andrea Hoštáková | 25.5.2019 o 15:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2246x

Už je to síce pár rokov, ale mne sa zdá, akoby som to všetko prežila len nedávno. Vtedy si uvedomím, aké som mala veľké šťastie, že môžem vidieť moje deti rásť a som súčasťou ich života. Všetko mohlo byť úplne inak.

Moje tehotenstvo totiž nebolo bezproblémové a pôrod pre mňa znamenal nový začiatok – môžem to povedať asi tak, že som sa znova narodila a som za to naozaj vďačná.

Myslím, že všetci poznáte ten pocit, keď si spravíte tehotenský test a ukáže vám tie dve úžasné čiarky. Aj u mňa to tak bolo koncom roka, a to presne v deň dcériných menín. Tá radosť aj obavy, ako to zvládnete s ďalším dieťaťom... A potom idete na potvrdenie tehotenstva z krvi a prvý ultrazvuk, kde vidíte prvýkrát tú machuľku – vaše bábätko.

Budú dvaja

Aj u mňa to tak bolo: potvrdenie tehotenstva z krvi, prvý ultrazvuk, skrátka všetko tak, ako má byť. A potom príde to prekvapenie a šok, keď vám doktor povie, že bábätká budú dve?! Ja som to ani nečakala, lebo na prvom ultrazvuku bolo „len“ jedno. Na druhom ma pán doktor šokoval, že budeme mať dvojičky, vraj: „Mamička, vidím tam dva vačky...“ Prekvapene som na neho pozrela, šťastie, že som práve ležala. Termín pôrodu stanovili na 17. augusta. Toto sme sa dozvedeli deň pred Silvestrom, a teda museli sme to s manželom pekne predýchať. Ani nevedel, ako sa má tváriť, keď som mu to povedala. Ale začali sme si časom zvykať na to, že budeme mať naraz deti dve. Každá poznáte tie obavy, ako to naraz zvládnete s dvoma a dúfate, že tehotenstvo bude prebiehať čo najlepšie a vy ho nestrávite v nemocnici, keďže viacpočetné tehotenstvo je predsa len rizikovejšie ako tehotenstvo s jedným dieťaťom. A čo je najdôležitejšie, veríte, že detičky vydržia v brušku čo najdlhšie, a hlavne, že budú zdravé. Na toto všetko som myslela aj ja. V tom čase som ešte podnikala, mala som internetový obchod. V deň, keď sme sa dozvedeli, že bábätká budú dve, sa všetko zmenilo. V januári som obchod predala a od februára som nastúpila na PN. Bolo to dosť obmedzujúce, lebo vychádzky som mala len v určitom čase, ale vravela som si, že nejako to zvládneme a všetko to aj tak rýchlo ubehne.

Tehotenstvo

Zo začiatku bolo všetko fajn, potom sa začali nevoľnosti, to mi bolo stále zle. Ráno, len čo som vstala, musela som niečo zjesť, inak mi bolo zle od hladu, potom keď som sa najedla, bolo mi zle od jedla a tak dokola. Od rána do večera mi bolo nanič, hoci stále som ráno nezvracala. Potom dcéra ochorela v škôlke, takže som to chytila od nej: zapchatý nos, bolesť hrdla, no katastrofa. Držalo ma to skoro tri týždne, musela som ísť ku doktorke, Bioparox nezabral, tak som išla po antibiotiká. Keď som sa vyliečila, bolo mi konečne dobre, dokonca mi už ani zle nebývalo. Potom bolo vcelku pokojné obdobie, keď som si povedala, že toto tehotenstvo si budem vychutnávať. Trvalo to však krátko.

Prvé problémy

V 25. týždni ma začalo znova všetko svrbieť tak ako v prvom tehotenstve. Objednala som sa hneď na gastro na pečeňové testy. Nechápala som to, lebo som od začiatku brala na toto lieky, ale hormóny si urobili svoje a pekne mi všetko skomplikovali. Hodnoty som mala trochu zvýšené. Svrbenie bolo zatiaľ slabé, ale prešlo pár dní, začalo sa mi to zhoršovať, a teda aj viac svrbieť. Tak som išla znova na krv, to už som mala niekoľkonásobne horšie, takže ma doktor poslal rovno do nemocnice, kde ma hospitalizovali v 28. t. t. Tam ma napojili hneď na CTG a dokonca som mala kontrakcie, ktoré som však ja necítila, preto som ostala dosť prekvapená. Dali mi hneď infúziu, nasadili lieky a podarilo sa im predčasný pôrod zastaviť. V nemocnici som si poležala ešte týždeň, každý deň som chodila na CTG záznamy, ktoré však boli už dobré. Myslela som, že budem v nemocnici až do konca tehotenstva, našťastie ma tesne pred mojimi narodeninami pustili domov s tým, že lieky môžem brať aj doma. To bolo koncom mája.

Začiatkom júna som bola skoro dva týždne sama doma. Manžel s dcérou išli na dovolenku. Ja som nemala odvahu ísť, lebo som čakala, že každú chvíľu môžem znova skončiť v nemocnici, takže som to nechcela riskovať. Medzitým som sa snažila oddychovať, nič zvláštne som nerobila. Všetky veci som však už mala pripravené v taške keby niečo, a tak isto veci pre dvojičky ako kočík, sedačky, oblečenie..., to všetko som mala pripravené, lebo som si povedala, že do 30. týždňa musím mať všetko, keby sa náhodou vypýtali na svet skôr. Potom by už nebol čas to zháňať. A veru som dobre urobila.

Späť do nemocnice

Krátko po tom, čo sa manžel s dcérou vrátili, som musela znova do nemocnice. To bolo akurát deň po dcériných narodeninách, ešte sme ich našťastie stihli doma osláviť. Oslavy s rodinou som však už potom neabsolvovala, keďže som bola v nemocnici. Tentoraz som tam išla kvôli krvácaniu, ktoré sa mi objavilo ráno. Takže som šla hneď k svojmu gynekológovi. Ten ma prezrel a povedal, že to nie je dobré a že musím ísť ležať do nemocnice, lebo jedno z dvojčiat je tak nízko, že mi tlačí hlavičkou na krček a zrejme preto aj to krvácanie. Bola som presvedčená, že si ma tam nechajú naozaj až do pôrodu. 

V ten deň, ako ma hospitalizovali, som mala znova kontrakcie, ktoré som však už cítila a začala som sa obávať predčasného pôrodu, lebo boli dosť bolestivé. Našťastie mi to znova zastavili infúziami a liekmi. Pichli mi aj injekcie na dozrievanie pľúc, tak som sa ako-tak upokojila, že keby sa malí narodili aj v takomto týždni, dalo by sa to zvládnuť. Horšie to však bolo s mojou pečeňou a svrbením. Už mesiac som poriadne nespávala, pretože ma všetko svrbelo. V noci som si ľahla a nedokázala som zaspať, škriabala som sa, bolo to na zbláznenie, väčšinou som zaspala nad ránom na 2 – 3 hodiny a potom som cez deň dospávala, keď sa mi dalo. V nemocnici to bolo to isté. Brala som aj lieky, ale tie mi na svrbenie nepomáhali, škriabala som sa ďalej a želala som si, aby čas rýchlejšie išiel a aby som už mala pôrod za sebou. Vedela som, že len pôrodom mi to neznesiteľné svrbenie prestane. Kto toto nezažil, nevie, aké je to hrozné, veľakrát som bola už z toho naozaj zúfalá, bolo to na zbláznenie. Musela som držať pečeňovú diétu, to trošku pomohlo, ale neuľavilo sa mi.

V nemocnici som znova chodila na CTG záznamy, strávila som tam ďalších desať dní, a potom ma znova pustili domov. Veľmi som domov ani nechcela ísť, lebo mi vyhovovalo, že som pod neustálym dohľadom, ale keď prišiel deň prepustenia, tak som sa domov naozaj tešila. Ako som však prišla domov, tak som mávala stále častejšie kontrakcie a nemyslela som si, že vydržím byť doma dva týždne a v 36. týždni znova nastúpiť do nemocnice, ako som sa dohodla s doktorom pri prepustení. Nerobila som doma naozaj nič, len som ležala, vstala som len keď som sa išla najesť alebo na WC či umyť sa. Neprešiel ani týždeň, čo som bola doma.

Predčasný pôrod

A potom to prišlo. Po pol noci som sa zobudila na bolestivé kontrakcie. Najskôr som si myslela, že to asi prejde, lebo boli nepravidelné. Po hodine som ich však mala každé tri minúty a stále som behala na WC. Už som aj rozmýšľala, že manžela zobudím, že ideme do nemocnice, ale stále som dúfala, že mi to prejde. No neprešlo. Približne pred druhou hodinou som ešte raz išla na WC a potom pristúpila k posteli, že manžela zobudím. On ako keby vedel, vyskočil a spýtal sa ma: „Ideme do nemocnice?“ A ja mu na to: „Áno.“ A tak sme zavolali jeho mame, aby prišla k dcérke a my sme vyrazili do pôrodnice. 
Keď sa vybavili všetky formality, odviedla ma sestrička na pôrodnú sálu, manžel šiel nakoniec domov, a keďže sa už pôrod nedal zastaviť (bola som otvorená na 7), ja som si ešte užila 6 hodín kontrakcií, keď poslednú hodinu som ich už ani necítila, ráno prišiel doktor a povedal, že malí pôjdu von cisárskym. Okolo pol 8 mi ešte zobrali krv a okolo ôsmej ma začali pripravovať. O 8:19 sa narodil jeden a o 8:20 druhý. Ja som sa prebrala na pooperačnej izbe. A čo sa dialo potom? Dozviete sa v ďalšej časti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šachy pri mrakodrape Eurovea. Za komplexom sa objavil fond Poštovej banky

V pozadí očakávaného projektu sa udiali podstatné zmeny.

Stĺpček šéfredaktorky

Prečo si priznávajú právo na odpoveď namiesto toho, aby chránili novinárov

Politik nemá médiá kontrolovať.


Už ste čítali?